Domain Grabbing verzus ochrana proti nekalej súťaži
Právnym inštitútom, ktorý dopadá na prípady konfliktov doménových mien s právami na označenie, je medziiným aj nekalá súťaž. Výhodu práva na ochranu proti nekalej súťaži oproti napr. právam z ochrannej známky je pružné vymedzenie skutkových podstát nekalosúťažného konania v Obchodnom zákonníku. Právna úprava na ochranu proti nekalej súťaži je založená na veľmi všeobecne formulovanej generálnej klauzule vymedzenej v § 44 ods. 1 Obchodného zákonníka nasledovne: “Nekalou súťažou je konanie v hospodárskej súťaži, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi súťaže a je spôsobilé privodiť ujmu iným súťažiteľom alebo spotrebiteľom. Nekalá súťaž sa zakazuje.” Obchodný zákonník taktiež demonštratívne vymedzuje skutkové podstaty najtypickejších konaní, ktoré sú zakázané ako konania nekalosúťažné. Jednak generálna klauzula a jednak v zásade široko koncipované skutkové podstaty poskytujú široký priestor pre súdnu interpretáciu. Na konanie typu Domain Grabbing možno za určitých okolností aplikovať skutkové podstaty nekalosúťažného konania ako je napríklad „vyvolávanie nebezpečenstva zámeny“ alebo „parazitovanie na povesti podniku, výrobkov, alebo služieb iného súťažiteľa“.
Aj aplikovateľnosť práva na ochranu proti nekalej súťaži na oblasť doménových mien má však svoju achillovu pätu. Tou achillovou pätou je najmä to, že právne normy týkajúce sa nekalej súťaže možno v zásade aplikovať iba na konanie v hospodárskej súťaži. Pod hospodárskou súťažou sa všeobecne rozumie súperenie podnikateľských subjektov v hospodárskej oblasti s cieľom predstihnúť iné subjekty, a tým dosiahnuť hospodársky prospech. Konanie v hospodárskej súťaži teda predpokladá existenciu najmenej dvoch súťažiacich subjektov, a teda aj existenciu súťažného vzťahu. Táto možnosť aplikovateľnosti práva na ochranu proti nekalej súťaži výlučne v prostredí hospodárskej súťaže výrazne znižuje aplikovateľnosť práva na ochranu proti nekalej súťaži na oblasť doménových mien.
V judikatúre Českej republiky sa tejto problematiky týka rozhodnutie Mestského súdu v Prahe z 12.4.2001 (wwwpaegas.cz) z ktorého vyplýva, že „ak sa v prostredí Internetu stretnú dva podnikateľské subjekty, sú súťažiteľmi v hospodárskej súťaži aj napriek tomu, že každý z nich vykonáva podnikateľskú činnosť v inej oblasti. Nejde o vzťah priamych súťažiteľov, avšak účastníci sa stretávajú na Internete, kde propagujú a ponúkajú svoje služby, každý z inej oblasti.“
Vzhľadom na uvedené rozhodnutie za súťažiteľov možno považovať všetky hospodárske subjekty, ktoré vstupujú do priestoru internetu s cieľom vykonávať, resp. propagovať svoju hospodársku činnosť a získať majetkový prospech - zisk. Za daných okolností za súťažiteľov možno považovať aj nepodnikateľské subjekty, fyzické a právnické osoby, ktoré sa stretávajú na Internete, aj keď ich cieľom na rozdiel od prvej skupiny nie je nadväzovanie komunikácie na účel jej využitia vo forme uzatvárania obchodov, ale na účel vlastného zviditeľnenia a pod.